O divadle
Mestské divadlo Žilina
Mestské divadlo Žilina je repertoárovým divadlom so stálym umeleckým súborom. Vzniklo 1. januára 1992 ako prvé neštátne profesionálne divadlo na Slovensku, ktoré nespadá do zriaďovateľskej pôsobnosti MK SR, ale je financované z rozpočtu mesta Žilina.
Dramaturgia Mestského divadla Žilina sa orientuje na súčasné texty uvádzané v slovenskej premiére, nekonvenčné dramatizácie a nové preklady klasických textov, ale aj pôvodnú súčasnú slovenskú drámu. Je to mladé divadlo s progresívnou skladbou repertoáru, zameranou na odvážne texty, ktoré často porušujú tradičné predstavy o dráme. Kľúčovou dramaturgickou líniou divadla je poctivé a systematické vypichovanie tém, ktoré sa dotýkajú súčasného človeka, prezentácia súčasnej slovenskej a svetovej literatúry a rovnako aj podpora začínajúcich mladých tvorcov.
História
Minulosť profesionálneho činoherného divadla v Žiline je dosť komplikovaná. Zdá sa, že tu divadlo viac existovalo z externej vôle, než z vnútornej potreby. Ako dôsledok pofebruárovej eufórie roku 1948 sa na Slovensku začali zakladať profesionálne divadlá, pretože divadlo bolo považované za výborný politicko-spoločenský nástroj šírenia socialistickej ideológie. Zo Žiliny sa postupne stávalo mesto väčšieho administratívneho, hospodárskeho aj priemyselného významu a malo aj vhodnú budovu na prevádzku profesionálneho divadla. Už v stredoveku sa v priestore tejto budovy nachádzala mestská škola, v 16. storočí aj nižšie evanjelické gymnázium. V roku 1775 tu mesto postavilo novú chlapčenskú ľudovú školu a táto jednoposchodová budova bola asanovaná pre stavbu dnešného divadla v roku 1941.
Príbeh profesionálneho žilinského divadla sa začal približne v roku 1950, keď do monumentálnej neoklasicistickej budovy, obloženej bielym nahrubo opracovaným travertínom, presídlili považskobystrické Divadlo pracujúcich a charakteristicky ho premenovali na Krajové divadlo pracujúcich. Po období diktovanej a kontrolovanej dramaturgickej uniformnosti, ktorá poznamenala všetky divadlá vzniknuté po roku 1948, sa aj v žilinskom divadle objavili umelecky pozoruhodné, poetickejšie inscenácie režiséra a umeleckého šéfa divadla Jozefa Palku.V roku 1956 bolo divadlo premenované na Divadlo Petra Jilemnického, ktorý ako učiteľ pôsobil na neďalekých Kysuciach. Po Palkovom odchode do Štátneho divadla v Košiciach začali žilinský súbor a dramaturgiu divadla sužovať problémy, pretože v divadle absentovala výrazná vedúca umelecká osobnosť. Koncom sezóny 1965/1966 padlo od vtedajšej moci rozhodnutie o zrušení profesionálnej scény pre nedostačujúcu umeleckú úroveň posledných sezón. Žilinský divadelný súbor sa stal súčasťou martinského Divadla Slovenského národného povstania. Dočasná existencia žilinskej scény martinského divadla skončila v roku 1969. Desať hercov žilinského súboru prešlo od začiatku sezóny 1969/1970 do hereckého súboru v Martine. Na vyše dvadsať rokov bola činnosť profesionálneho činoherného divadla v Žiline prerušená.
Nové profesionálne začiatky
Po dlhej prestávke vzniká v januári 1992 veľkorysým gestom vtedajšieho žilinského primátora Jána Slotu Mestské divadlo Žilina, a to ako prvé neštátne profesionálne repertoárové divadlo na Slovensku, ktoré nespadalo do zriaďovateľskej pôsobnosti MK SR. Opäť ide o prevažujúcu vôľu mesta, ktoré chce mať vlastnú reprezentatívnu činohru. Prvou inscenáciou novootvoreného divadla bola Hviezdoslavova Hájnikova žena v prebásnení Štefana Moravčíka. Režíroval ju Ľuboš Midriak, ktorý sa stal aj prvým riaditeľom, umeleckým šéfom a režisérom Mestského divadla Žilina. Začína tak ďalšie obdobie opätovnej profesionalizácie amatérskych divadelníkov.
Od roku 1995 v Mestskom divadle pôsobili dve scény: Činohra Mestského divadla Žilina a Divadlo pre deti a mládež Maják (pôvodne amatérske divadlo). Po zrušení Činohry Mestského divadla v roku 1996, ktorej sa nedarilo napĺňať svoje umelecké ambície – hlavne pre veľké rezervy v kvalite hereckého súboru – zostal v budove Mestského divadla pôsobiť len „Maják“, ktorý postupne prešiel vnútornou transformáciou dramaturgie a tematicky sa rozšíril repertoár aj pre dospelého diváka. Začali s ním spolupracovať skúsení divadelníci ako Matúš Oľha, Marián Pecko, či mladí progresívni režiséri ako Eduard Kudláč, Tomáš Hudcovič, Rastislav Ballek. Po nečakanej smrti hlavnej umeleckej osobnosti Majáku Tomáša Rosického v roku 2002 a po ukončení veľkolepej rekonštrukcie divadelnej budovy Mestského divadla (1999 – 2003), prestalo Divadlo pre deti a mládež Maják oficiálne používať svoj názov a začalo pôsobiť pod hlavičkou Mestského divadla Žilina.
Hľadanie novej tváre
Od tohto obdobia sa začínajú písať nové dejiny žilinského divadla, ambiciózny pokus jeho ďalšej profesionalizácie a hľadania novej tváre. Vtedajšie vedenie divadla – riaditeľka Elena Dikošová (1996 – 2007) a umelecký šéf Rastislav Ballek (2003 – 2008) však akoby nedokázali prekonať identifikačné znaky starého divadla Maják. Radikálnejšie zmeny nastali až pod vedením riaditeľky Martiny Jesenskej (od roku 2007 do mája 2012) a umeleckého šéfa Eduarda Kudláča (od roku 2008), ktorý je umeleckým šéfom dodnes. Medzi hlavné zámery nového vedenia patrilo preorientovanie dramaturgie divadla na dospelého diváka, rozšírenie repertoáru o večerné tituly a uprednostňovanie vlastných titulov pred hosťujúcimi predstaveniami. Táto koncepcia vyžadovala okrem zmien v dramaturgickej orientácii divadla aj radikálne personálno-organizačné zmeny pre zabezpečenie efektívnejšieho fungovania divadla.
„Cieľom bolo vrátiť Mestské divadlo Žilina na divadelnú mapu Slovenska. Aj vďaka podpore vtedajšieho primátora Ivana Harmana sa nám podarilo presadiť plán umelecky radikálnej dramaturgie zameranej na podporu súčasnej slovenskej a svetovej drámy. Ak neexistuje zvyk do divadla chodiť, je v princípe jedno, na aký náročný typ divadla budeme tento zvyk vytvárať. Hlavne vďaka tejto podpore (je potrebné zdôrazniť, že v tejto línii pokračovali všetci nasledujúci primátori a riaditelia) sme si mohli dovoliť vyhnúť sa inscenáciám textov, ktoré by možno znamenali rýchly divácky úspech, ale priečili by sa vnímaniu divadla ako inštitúcie, ktorej úlohou nie je len zabávať, a to vo všetkých významoch tohto slova. Napriek tomu sme si uvedomovali, že ide o mestský typ inštitúcie, a preto bol program divadla zostavený tak, aby pokrýval všetky segmenty kultúrnych potrieb obyvateľov mesta.“ (Eduard Kudláč, umelecký šéf divadla)
Ocenenia
V uplynulých sezónach sa žilinskému divadlu podarilo dosiahnuť niekoľko významných umeleckých úspechov. Inscenácia hry Sergiho Belbela MOBIL v réžii Eduarda Kudláča získala Cenu za najlepšiu inscenáciu súčasnej svetovej hry festivalu Nová dráma/New drama 2009 v Bratislave. Herečka Jana Oľhová získala Zvláštnu cenu poroty festivalu Nová dráma 2009 za mimoriadny herecký výkon a divadelné ocenenie sezóny DOSKY za najlepší ženský herecký výkon sezóny 2008/2009 za postavu Sary v inscenácii hry Sergiho Belbela MOBIL.
Inscenácia hry Petra Handkeho PODZEMNÉ BLUES v réžii Eduarda Kudláča získala Zvláštnu cenu poroty na festivale Nová dráma/New drama 2011 v Bratislave.
Herečka Ivana Kubáčková získala za postavu Hanni v inscenácii hry Ingmara Villqista TAKÁ FAJN BABA AKO TY divadelné ocenenie sezóny DOSKY v kategórii Objav sezóny 2011/2012.
Tvorcovia inscenácie hry Michaely Zakuťanskej JÁNOŠÍK 007 v réžii Mariany Ďurčekovej a Jána Luterána získali Zvláštnu cenu poroty festivalu Nová dráma/New Drama 2013, a to za pozoruhodný počin mladého autorského a inscenačného tímu, ktorý prostredníctvom hravého pohľadu na jánošíkovský mýtus priniesol vtipnú a zároveň angažovanú generačnú výpoveď.
Nové profesionálne začiatky
Po dlhej prestávke vzniká v januári 1992 veľkorysým gestom vtedajšieho žilinského primátora Jána Slotu Mestské divadlo Žilina, a to ako prvé neštátne profesionálne repertoárové divadlo na Slovensku, ktoré nespadalo do zriaďovateľskej pôsobnosti MK SR. Opäť ide o prevažujúcu vôľu mesta, ktoré chce mať vlastnú reprezentatívnu činohru. Prvou inscenáciou novootvoreného divadla bola Hviezdoslavova Hájnikova žena v prebásnení Štefana Moravčíka, ktorou režisér Ľuboš Midriak nadviazal na úspešnú Palkovu inscenáciu z roku 1955 (inscenácia bola premiérovaná už 8. novembra 1991, ešte pred oficiálnym ustanovením Mestského divadla). Ľuboš Midriak sa stal aj prvým riaditeľom, umeleckým šéfom a režisérom Mestského divadla Žilina. Začína tak ďalšie obdobie opätovnej profesionalizácie amatérskych divadelníkov.
Už prvá sezóna ukázala, že realizovať kvalitné divadlo po prerušení divadelnej kontinuity, pri chýbajúcej inscenačnej tradícii a s umelecky nevyváženým hereckým súborom bude veľmi ťažké. Z tohto raného obdobia umelecky najviac zarezonoval projekt štylizovaného divadla režiséra a umeleckého šéfa divadla Miroslava Benku Mäkké sny (1994). Od roku 1995 v Mestskom divadle pôsobili dve scény: Činohra Mestského divadla Žilina a Divadlo pre deti a mládež Maják (Divadlo Maják bolo pôvodne amatérske divadlo, ktoré v Žiline pôsobilo od roku 1980 pod umeleckým vedením zanieteného divadelníka Tomáša Rosického, a ktoré sa profesionalizovalo roku 1990.). Po zrušení Činohry Mestského divadla roku 1996, ktorej sa nedarilo napĺňať svoje umelecké ambície hlavne pre veľké rezervy v kvalite hereckého súboru, zostal v budove Mestského divadla pôsobiť len jeden súbor – Divadlo pre deti a mládež Maják.
Divadlo Maják postupne prešlo vnútornou transformáciou dramaturgie a tematicky sa rozšírilo aj o repertoár pre dospelého diváka. Začali s ním spolupracovať skúsení divadelníci ako Matúš Oľha, Marián Pecko, či mladí progresívni režiséri ako Eduard Kudláč, Tomáš Hudcovič, Rastislav Ballek. Po nečakanej smrti hlavnej umeleckej osobnosti Majáku Tomáša Rosického v roku 2002 a po ukončení veľkolepej rekonštrukcie divadelnej budovy Mestského divadla (1999-2003), prestalo Divadlo pre deti a mládež Maják oficiálne používať svoj názov a začalo pôsobiť pod hlavičkou Mestského divadla Žilina.
Hľadanie novej tváre
Od tohto obdobia sa začínajú písať nové dejiny žilinského divadla, ambiciózny pokus jeho ďalšej profesionalizácie a hľadania novej tváre. Vtedajšie vedenie divadla – riaditeľka Elena Dikošová (1996 -2007) a umelecký šéf Rastislav Ballek (2003 – 2008) však akoby nedokázali prekonať identifikačné znaky starého divadla Maják. Produkcia divadla ostala orientovaná hlavne na detského diváka a inscenácie boli uvádzané v prevažnej miere v dopoludňajších hodinách pre organizované skupiny detí a študentov. Divadlo organizovalo edukatívne koncerty pre deti a pozývalo veľa hosťujúcich predstavení. Dramaturgia divadla sa začala orientovať aj na muzikál, ktorý sa mal stať atraktívny hlavne pre večerných divákov. Režisér Anton Šulík v divadle režíroval trilógiu zbojníckych muzikálov Maľované na skla (2004), Cigáni idú do neba (2006) a Balada pre banditu (2008). Medzi umelecky najväčšie prínosy z tohto obdobia patrí inscenácia hry Ivana Stodolu Bačova žena v réžii Mariána Pecku (2004). Je zaujímavé, že ani Rastislavovi Ballekovi sa v žilinskom divadle nepodarilo prekročiť umeleckú kvalitu autorských inscenácií Pustokvet, Atómy Boha a Bez Boha na svete, ktoré vznikli počas jeho interného pôsobenia v martinskom divadle. Od roku 2004 začalo žilinské divadlo organizovať medzinárodný festival otvoreného divadla Žilinská svätojánska noc.
Radikálnejšie zmeny v žilinskom divadle nastali až pod vedením riaditeľky Martiny Jesenskej (od roku 2007 do mája 2012) a umeleckého šéfa Eduarda Kudláča (od roku 2008). Medzi hlavné zámery nového vedenia patrilo preorientovanie dramaturgie divadla na dospelého diváka, rozšírenie repertoáru o večerné tituly a uprednostňovanie vlastných titulov pred hosťujúcimi predstaveniami. Táto koncepcia vyžadovala okrem zmien v dramaturgickej orientácii divadla aj radikálne personálno-organizačné zmeny pre zabezpečenie efektívnejšieho fungovania divadla. Až inscenácia hry Sergiho Belbela Mobil v réžii Eduarda Kudláča (2008), ktorá na festivale Nová dráma/New drama 2009 získala Cenu za najlepšiu inscenáciu súčasnej svetovej hry a hlavná predstaviteľka inscenácie Jana Oľhová získala Zvláštnu cenu poroty za mimoriadny herecký výkon a Dosky 2009 za najlepší ženský herecký výkon sezóny 2008/2009, akoby ukázala, akým smerom by sa dramaturgia divadla mohla uberať. Mestskému divadlu Žilina sa postupne darí striasť sa nánosov problematickej minulosti, opúšťa teritórium overenej dramatiky a začína sa orientovať na súčasné texty uvádzané v slovenskej premiére, nové dramatizácie a pôvodnú súčasnú slovenskú drámu. V tomto umeleckom smerovaní divadla pokračuje aj koncepcia riadenia nového riaditeľa divadla Antona Šulíka (od novembra 2012). Posledné sezóny v žilinskom divadle sú dôkazom, že sa divadlo na tejto odvážnej ceste „experimentovania“ so súčasnými textami úspešne zbavuje nálepky oblastného divadla. A čo je dôležité, z Mestského divadla Žilina je divadlo, o ktorom sa rozpráva.
