Muselo prejsť sto rokov od smrti Sofie Tolstej, aby ju súčasný literárny svet spoznal nielen ako manželku či vernú slúžku literárneho génia, ale aj ako spisovateľku.

Lev Nikolajevič Tolstoj napísal Kreutzerovu sonátu v roku 1889 a krátko po jej vydaní ju v Rusku zakázali pre „absurdné a hlúpe myšlienky týkajúce sa kritiky manželského zväzku“.  Tolstého manželka Sofia Andrejevna nečakala, že čítajúca verejnosť začne novelu interpretovať ako odraz jej manželstva s veľkým spisovateľom. Veľmi ju to zasiahlo, pretože Kreutzerova sonáta je o živote muža, ktorého narastajúca žiarlivosť privedie k zločinu. Často býva označovaná ako „sexuálna“ novela o mučivej žiarlivosti, o vzťahu medzi čistotou a silnou fyzickou vášňou. Protagonista – statkár Pozdnyšev ovládaný strachom zo ženinej nevery sa ponáhľa domov, kde nájde svoju manželku v prítomnosti husľového virtuóza Truchačevského. Škandalózne dielo vyvolalo vo svete veľký ohlas, nielen kvôli tragickému záveru, ale najmä kvôli autorovmu pohľadu na manželstvo, sexualitu a postavenie žien v spoločnosti.  Keď ruská cenzúra novelu zakázala, Sofia sa za ňu, paradoxne, prihovorila u cára Alexandra III. Podporovala jeho vydávanie, aby sa na verejnosti očistila a všetkých uistila, že  nie je ženou z Kreutzerovej sonáty.

Napriek jej sebaistému vystupovaniu na verejnosti ju dielo veľmi trápilo. V snahe nájsť odpoveď na príbeh svojho manžela, sa Sofia rozhodla napísať inú verziu – vlastnú literárnu odpoveď, novelu s názvom Čia vina?. Tolstoj a rovnako ani zvyšok rodiny nepodporovali vydávanie Sofiiných diel, preto bol príbeh ukrytý  skoro celé storočie. Prvýkrát ho uverejnili až v roku 1994 v ruskom časopise.

Inscenácia Kreutzerova sonáta / Čia vina? nebude len klasickým spracovaním novely L. N. Tolstého. Ponúka aj ďalšiu rovinu obohatenú o paralely s osobným životom manželov Tolstých. Niektorí tvrdia, že Sofia bola Tolstého najväčším nešťastím, pretože ho milovala vlastníckou malomeštiackou láskou. Samozrejme, je tu aj opačná verzia: o nepotlačiteľnom intelektuálnom egoizme, ktorým ju panovačný manžel celý život týral. Trojicu tvorcov zaujali denníky manželov Tolstých, ako aj najnovšie anglické preklady noviel Sofie Tolstej, ktoré sú cenným literárnym pendantom ku Kreutzerovej sonáte.

Postava statkára Pozdnyševa je generačne rozdelená medzi troch hercov a  režijné spracovanie Pavla Viechu  ponúka napriek dramatickej téme veľa humoru založeného najmä na mužsko-ženských vzťahoch. Pozdnyševovia prichádzajú divákom vyrozprávať nielen detaily jeho brutálneho činu, ale rovnako sa vďaka jeho spomienkam stávame svedkami detektívnej analýzy tragickej lásky. Všetko pod dohľadom Sofie Tolstej snažiacej sa prostredníctvom tohto príbehu odkrývať trpkosť jej života so slávnym spisovateľom.

Pavol Viecha (1996) sa síce narodil v Žiline, ale vyrastal a aj žije v Bratislave. Absolvoval divadelnú réžiu na divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave pod vedením prof. Ľubomíra Vajdičku a v súčasnosti pokračuje na VŠMU v doktorandskom štúdiu. Réžii sa venuje v profesionálnom, ale aj ochotníckom kontexte. Jeho inscenácia Pojednávanie vo veci Genezis získala Cenu za umelecký čin roka na Scénickej žatve 2015 a reprezentovala našu krajinu na festivaloch v Monaku, Čiernej Hore, Česku a v Kanade. Výnimočné projekty sa s jeho menom viažu od prvých študentských inscenácií. Napríklad autorský projekt Faust, ktorý spájal divadelnú a bábkarskú fakultu, jeho študentská inscenácia Myseľ bola pozvaná na festival Dotyky a spojenia, alebo spolupracoval s Divadlom Zrakáč (Umelecký projekt nevidiacich, slabozrakých a vidiacich hercov) na inscenácii Ste medzi nami v Modrom salóne SND. Nedávno debutoval aj ako operný režisér v Štátnej opera Banská Bystrica s dielom Favoritka. Pavol Viecha hrá na viacero hudobných nástrojov a je gitaristom kapely O gadže bašaven, ktorá sa zameriava na rómsku hudbu a folklór. V MD Žilina režíroval už v sezóne 2019/2020 jednoaktovkou Cesta do stredu duše v rámci projektu Hey! Slováci.