Ústrednou postavou tejto miestami nahnevanej, miestami elegickej monologickej rozpravy je Divoký muž, cestujúci vo vagóne metra, ktoré prechádza podzemím akejsi bližšie neurčenej metropoly. Svoje podzemné blues adresuje spolucestujúcim, ľuďom tejto zeme bez nádeje, ktorí podľa neho stratili svoju osobitú ľudskú krásu. Posadnutosť krásou sa stáva jeho skazou. Na poslednej zastávke pristúpi medúzovito krásna Divoká žena, ktorá ho oslní poznaním o nerozlučiteľnosti krásneho a škaredého. Pretože taký je zákon prírody. Tomu, kto pátra po kráse, vyschnú oči.