Montáž zo zápiskov troch lekárov Ivana Hálka, Dušana Makovického a Alberta Škarvana, ktorých spája vzájomné priateľstvo, profesia, mesto Žilina, životná filozofia, náklonnosť aj vymedzenie sa voči osobnosti L. N. Tolstého. V strede udalostí stojí Dušan Makovický, oddaný žilinský lekár a neskôr osobný Tolstého lekár a priateľ, vegetarián, abstinent, pacifista a tolstojovec, ktorý až príliš dlho žil hľadaním Boha a zmyslu života, že svoju dušu nakoniec vyliečiť nedokázal. Skladáme mozaiku z indícií, zápiskov, denníkov, listov a pátrame po motíve jeho samovraždy.

Pražan Ivan Hálek prišiel do Čadce v roku 1901 pod silným vplyvom Tolstého učenia s očakávaním, že tam nájde ľudí neskazených civilizáciou, plných prirodzenej múdrosti. To, čo našiel, si len ťažko vieme predstaviť – biedu, zaostalosť, obrovskú detskú úmrtnosť prijímanú tak prostodušne, že človeka až zamrazí, množstvo telesných aj duševných zakrpatencov, čudnú zmes povier a hlavne alkoholizmus, keď ženy pili o nič menej než chlapi a v opojení chceli zabudnúť na každodenné starosti. Kraj, kde ľudia nielenže nevedeli čítať a písať, ale bývali v dymných izbách spolu so zvieratami a svietili si smolničkami. Práve lekárska prax na Kysuciach priviedla Hálka od Tolstého k Marxovi.

Po kysuckej freske, ktorá načrtáva tragický rozpor medzi tolstojovským ideálom a skutočnosťou, sa ocitáme v Jasnej Poľane, kde je Dušan Makovický osobným lekárom L. N. Tolstého. Okrem času venovaného starostlivosti o Tolstého zdravie, oddane zapisuje jeho slová. Každé jeho slovo a čin prijíma priam nábožne. Pôvodne prichádza na pár mesiacov, ale zostáva až do Tolstého smrti s vierou, že si objasní zmysel života. Trenčianski chorí ho už netrápia, lebo jeho miesto v ambulancii v Žiline zastúpi Ivan Hálek. Z jeho zápiskov sa tak dostávame do hlavy génia, ktorý „vynašiel pravdu života“, ako na smrteľnej posteli vysloví neskôr Albert Škarvan. Napokon Makovický zaznamená aj Tolstého posledný vzdych a smrť v byte prednostu stanice v Astapove.

Trojportrét dotvára Makovického dobrý priateľ, impulzívny tolstojovec Albert Škarvan. Oproti pokornému a krotkomyseľnémú Makovickému je Škarvan protikladnejšou osobnosťou. Pozornosť verejnosti si získal spektakulárnym činom ako dvadsaťšesťročný, keď odmietol vojenskú službu, lebo je v protiklade s jeho kresťanským presvedčením nenásilia, za čo si vyslúžil 4 mesiace väzenia, odobratie lekárskeho diplomu so zákazom lekárskej praxe. Programový outsider Škarvan, ako sám píše, vždy patril k hŕbke „nóbl samotárov“ a my prostredníctvom jeho denníkov odhaľujeme viac o jeho vnútornom zápase, premene a nájdení Boha, ako aj možných príčinách Makovického dobrovoľného odchodu. Posledné Škarvanove slová zaznejú v esperante, v jazyku, ktorý má byť zhmotnením Škarvanovej idey o nenásilí a svetovom mieri.

Vznik inscenácie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.