Falošná minca nie je na Slovensku príliš známa hra a svojím rozsahom patrí skôr k autorovým komornejším dielam. Maxim Gorkij ju napísal v období, keď hľadal nové formy pre svoje hry. Nápad v ňom údajne vzbudil Stanislavskij, keď ho v rokoch 1910-1912 navštívil v emigrácii na Capri, kde spolu diskutovali o potrebe vytvorenia novej formy melodrámy a rovnako o improvizačnom materiáli pre štúdio MCHAT-u. Prvá verzia hry vznikla v roku 1913. Gorkij však s hrou nebol spokojný a znovu sa k nej vrátil v dvadsiatych rokoch minulého storočia. V roku 1926 vznikla druhá, výrazne prepracovaná verzia, ktorá vyšla knižne roku 1927 v Berlíne. Pre žilinskú inscenáciu vznikol z pera samotného režiséra nový preklad, ktorý prepojil obe verzie textu. Falošnú mincu prvýkrát uviedla divadelná skupina Tatiany Pavlovovej v Ríme a Neapole v roku 1928.

Do zapadnutého mestečka niekde v provincii prichádza tajomný cudzinec Stogov. Ubytuje sa ako nájomník v prevažne ženskej domácnosti u hodinára Jakovleva. Niekde v okolí vyčíňa falšovateľ peňazí. Prišiel ho chytiť? Je s ním v spojení? Alebo má jeho návšteva ešte úplne iný účel? Takmer hitchcockovská atmosféra a psychologická drobnokresba postáv, to sú devízy Falošnej mince, ktorá svojím rozsahom patrí k autorovým komornejším hrám. Chamtivosť, egoizmus, a trhové „handlovanie“ s citmi sa v nej stretáva s túžbou po vášni, radosti zo života, či len po pokojnom nažívaní. Čo je však ozajstné a čo falošné? Čo naozaj žijeme, a čo nám len nahovárajú? A čo si nahovárame sami? Je ťažké rozoznať pravé city, keď aj falošné mince dokážu tak ľahko zmiasť.Doba od Gorkého čias sa príliš nezmenila, len na falošných minciach či bankovkách pribudlo niekoľko núl. A odlíšiť ich od tých pravých, je – podobne ako pri ľuďoch – o niečo ťažšie.