„V čase, keď sa so smrťou narába ako s marketingovým produktom, keď sa stala atraktívnym obchodným artiklom na zvyšovanie sledovanosti rôznych médií, je veľmi zaujímavé sledovať analytický príbeh toho, čo sa deje na druhej strane. Teda nie krimipríbeh, ale vnútorné pnutie, dôvody a stav mysle, v akej sa príbeh odohráva.“ Eduard Kudláč, režisér

Fascinujúca adaptácia výnimočného Dostojevského románu o prekročení hraníc. Sám Dostojevskij ho označil  ako „psychologický záznam o jednom zločine.“ Mladý chudobný študent Raskoľnikov, ktorého vylúčili z univerzity, podľahne svojmu ľahkomyseľnému presvedčeniu, že je výnimočný a odváži sa v mene dobra zabiť. Výnimoční ľudia predsa môžu prestupovať zákon, aby zmenili poriadok sveta. Dávno pred F. Nietzschem pestuje v sebe teóriu dvojitej morálky. Morálku „obyčajných“ ľudí a „neobyčajných“ jedincov, ktorí zákon prestupujú len preto, aby pohli svetom a priniesli niečo nové. Zločiny, ktoré páchajú na ceste k cieľu, sú preto relatívne. Po spáchaní zločinu však mučí Raskoľnikova vedomie, že nevydržal skúšku, že jeho poslaním nie je zmeniť beh života, že nepatrí medzi vyvolených. Neúnavná konfrontácia s vyšetrovateľom Porfirijom, éterická Soňa, ktorá sa stala prostitútkou, aby zachránila svojich nevlastných súrodencov a rodinu pred najväčšou biedou, oddaný priateľ Razumichin či bezpodmienečne milujúca matka a sestra Duňa sa postupne stávajú hovorcami jeho vlastného svedomia.

Fiodor Michajlovič Dostojevskij (1821 – 1881)
Komplikovaný, záhadný, protichodný, výnimočný spisovateľ  Fiodor Michajlovič Dostojevskij (1821 – 1881) svojich čitateľov neustále uchvacuje i dráždi. Georg Brandes, jeden z najväčších škandinávskych kritikov minulosti, v liste F. Nietzschemu napísal: „Pozrite dobre na Dostojevského obličaj, spolovice je to tvár ruského mužíka, spolovice fyziognómia zločinca, plochý nos, malé prenikavé očká pod viečkami, ktoré sa chvejú nervóznym neduhom; pozrite na to čelo, vysoké, dokonale formované, na tie výrazné ústa, hovoriace o nespočetných utrpeniach, o priepastnej melanchólii, o nekonečnom súcite a závisti. Je to epileptický génius…“ Pokojný a zabezpečený život jeho veľkých súčasníkov, napríklad Turgeneva a Tolstého, je v porovnaním so životom Dostojevského čistá idyla. Dostojevského život bol naplnený dramatickými kolíziami a katastrofami. Bludný kruh tvorený výbuchmi hráčskej vášne, dlhmi a „upisovaním“ dlhov, epileptickými záchvatmi, ťažkými neurotickými stavmi a depresiou, stratou pamäti a neschopnosťou práce. Celé Dostojevského dielo je napriek tomu jeden veľký hymnus na život. Dostojevskij neopúšťa človeka ani v najhorších okamihoch jeho života – keď trpí kvôli svojej nedokonalosti a vlastnej rozporuplnosti; keď nenávidí, a tak by túžil milovať a byť milovaný; keď klame, a tak veľmi by chcel hovoriť pravdu. Aj Raskoľnikov sa nakoniec rozhodne priznať, pretože pocit odlúčenosti a odtrhnutosti od ľudstva, ktorý poznal hneď po spáchaní zločinu, by ho utrýznil. „Ja som sa už tisíc ráz s ľuďmi rozišiel a zase som pribehol späť. Človek sa vždy vráti k ľuďom.“