Posolstvo k Svetovému dňu divadla 2025
Prinášame vám posolstvo k tohtoročnému Svetovému dňu divadla, ktoré šíri Medzinárodný divadelný inštitút (ITI). Autorom posolstva k Svetovému dňu divadla 2025 je Theodoros Terzopoulos – grécky režisér, pedagóg, spisovateľ, zakladateľ a umelecký šéf divadla Attis, zakladateľ Divadelnej olympiády a predseda medzinárodnej komisie Divadelnej olympiády.
Môže divadlo počuť, ako naša doba volá o pomoc vo svete zbedačených občanov, zamknutých vo
väzení virtuálnej reality, zadebnených v ich dusivom súkromí? Vo svete robotizovaných existencií
ovládaných totalitným systémom kontroly a represie v celom spektre života?
Zaujíma sa divadlo o deštrukciu ekosystémov, globálne otepľovanie, masívnu stratu biodiverzity,
znečisťovanie oceánov, topenie ľadovcov či narastajúci počet lesných požiarov a prírodných
katastrof? Môže sa divadlo stať aktívnou súčasťou prírodného ekosystému? Divadlo sleduje vplyv
človeka na planétu už dlhé roky, no nedokáže tomuto problému čeliť.
Zaoberá sa divadlo stavom ľudstva, ako ho formuje 21. storočie, keď sú občania manipulovaní
politickými a ekonomickými záujmami, médiami či mienkotvornými spoločnosťami? Ľudstva,
v ktorom sociálne siete, hoci komunikáciu umožňujú, ponúkajú aj skvelé alibi, pretože poskytujú
potrebnú bezpečnú vzdialenosť od toho Druhého? Všadeprítomný strach z toho Iného, odlišného či
toho Neznámeho ovláda naše myšlienky aj konanie.
Môže byť divadlo priestorom spolužitia rôznorodostí bez toho, aby sme brali ohľad na tieto traumy,
na tieto krvácajúce rany?
Rana krváca a pozýva nás na rekonštrukciu Mýtu. Slovami Heinera Müllera, „Mýtus je agregát, stroj,
ku ktorému je možné pripájať stále nové a iné stroje. Prenáša energiu, dokým jeho rastúca rýchlosť
nevyhodí do vzduchu cyklus civilizácie,“ a ja by som dodal, že i cyklus barbarstva.
Dokáže divadlo osvetliť spoločenské traumy a prestať osvetľovať klamlivo iba samo seba?
Toto sú otázky, na ktoré niet jednoznačných odpovedí, pretože divadlo existuje a pretrváva práve
vďaka nezodpovedaným otázkam
Otázky, ktoré vzniesol samotný Dionýzos, keď prechádzal svojím rodiskom, orchestrou antického
divadla, pokračujúc v tichosti na svojej ceste utečenca cez vojnové krajiny, a to práve dnes, na
Svetový deň divadla.
Pozrime sa do očí Dionýzovi, tomu extatickému bohu divadla, a Mýtu, ktorý spája minulosť,
prítomnosť a budúcnosť, dieťaťu narodenému dvakrát Diovi a Semelé. Tomu, ktorý bol vždy
nositeľom tekutej identity – ženskej aj mužskej, zlostnej aj láskavej, božskej aj animálnej, na hrane
medzi šialenstvom a rozumom, poriadkom a chaosom. Akrobatovi balansujúcemu medzi životom
a smrťou. Dionýzos kladie základnú ontologickú otázku: „O čo v skutočnosti ide?“ – otázku, ktorá
podnecuje tvorcu k čoraz hlbšiemu skúmaniu podstaty mýtu a mnohovrstevnej záhady ľudského
bytia.
Potrebujeme nové formy rozprávania, ktoré budú smerovať ku kultivácii našej pamäti a k formovaniu
novej morálnej a politickej zodpovednosti tak, aby sme mohli uniknúť tejto mnohotvárnej diktatúre
dnešného stredoveku.
Autor: Theodoros Terzopoulos
Preklad: Martina Havierová, odborná redaktorka e-časopisu kød
Foto: Johanna Weber
